reklama

Nepotrebujeme už Európsku úniu?

Keby som mal väčšiu vieru v túto krajinu, jej politickú kultúru a voličov, bol by som naklonený suverenite a trebárs aj samostatnej mene. Keď si však spomeniem na porevolučnú históriu Slovenska a fakt, že veľa nechýbalo a mohli sme dnes hrať ligu s Bieloruskom, tak si hovorím, že radšej byť centralizovaný s kultúrnymi ľuďmi, ako byť "svojprávny" medzi barbarmi.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (18)

So záujmom sledujem koľko euroskeptických názorov sa objavilo v súvislosti s aktuálnymi diskusiami okolo eurovalu: „Európska únia zlyhala, ovládli ju byrokrati v Bruseli, jej politika nerieši krízu, iba ju prehlbuje, celý projekt bol od počiatku chybný, socializmus sme vyhodili dverami a vrátil sa nám oknom, hrozí nám európsky super-štát... Je čas povedať Nie! a urobiť krok späť.“

Urobme teda krok späť a vráťme sa v čase – do obdobia kedy nás problémy Európskej únie trápiť nemuseli. Prvé roky samostatného štátu. Slovensko prežíva obdobie mečiarizmu. Sloboda médií je ohrozená, dodržiavanie ľudských práv spochybnené, rozkrádanie štátu takmer bezuzdné, mafia zažíva svoje zlaté časy, ulice slovenských miest ovládli bandy pouličných násilníkov z rád neofašistov, polícia nekoná, prípadne slúži mocným. Ľudové masy sa pravidelne schádzajú v hale na Pasienkoch, aby sa mohli nechať hypnotizovať prejavmi vodcu vládnucej strany. Preferencie HZDS rastú.

Pamätám si zúfalstvo, ktoré som vtedy prežíval, sledujúc ako sa nám civilizovaný svet stále viac vzďaľuje. Keď na západ od našich hraníc odmietli prijímať naše politické elity, začali sme hľadať spojenectvá na východe. Zdalo sa, že kocky sú hodené a Slovensko svojou mentalitou, politikou a kultúrou skutočne patrí k Ukrajine, Bielorusku a Rusku.

A potom prišiel malý zázrak – obrovská občianska mobilizácia a aktivizácia všetkých slušných ľudí v roku 1998 a neskôr v roku 2002. S odretými ušami, s obrovským šťastím, ale predsa – k moci sa dostala prozápadne, proeurópsky orientovaná politická garnitúra. Slovensko sa dostalo z politickej izolácie a v roku 2004 sme sa stali členom NATO a EU. Prišla obrovská úľava, mnohí moji priatelia, vrátane mňa, vtedy prvý krát pocítili niečo také, ako hrdosť na to, že sme Slováci.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Samozrejme, bolo naivné myslieť si, že Slovensko a zmýšľanie jeho obyvateľov sa mávnutím čarovného prútiku zmení. Keď sa však v roku 2006 dostal k moci Robert Fico, pokračovateľ Mečiarovho mentálneho sveta, nebola situácia už zďaleka taká zúfala. Boli sme členmi európskych štruktúr a vedeli sme, že nech budú excesy Ficovej vlády akékoľvek, základné mantinely civilizovanosti a kultúrnosti sú pevne nastavené. Slovensko, ako člen Európskej únie už nepredstavovalo také eldorádo pre Ficov populizmus a autokraciu, aké malo k dispozícii svojho času HZDS.

Dnes vládne (opäť po obrovskej občianskej mobilizácii a s nutnou dávkou šťastia) Iveta Radičová a americký prezident Obama nás oceňuje za kroky smerujúce k otvorenej politike. Slovensko nie je tá krajina, ktorú musia iní zachraňovať, pomaly nadobúdame sebavedomie a debatujeme o tom, či je správne aby sme pomáhali tým, ktorí nedokázali alebo nechceli zrealizovať reformy, akými sme sami prešli.

Tento pocit hrdosti (a tak trochu aj namyslenosti) je však z môjho pohľadu problematický. Ľudia, ktorým kedysi učaroval Mečiar dnes volia Smer a jeho preferencie rastú. Latentný nacionalizmus a rasizmus sa zatiaľ stiahol do krčiem a debát pri pive, ale stále čaká na vhodnú príležitosť pre svoju sebarealizáciu aj vo vrcholovej politike. Vláda pevnej ruky stále predstavuje silné lákadlo pre veľkú časť voličov. Koalícia Ivety Radičovej je krehká, ako dokazuje aj dianie posledných dní. Mantinely slobody, politickej slušnosti a kultúrnosti, kľúčové pre každého, kto sa identifikuje so západoeurópskym civilizačným priestorom, stále garantuje predovšetkým Európska únia a jej štruktúry. Východ však začína hneď za našimi hranicami.

Nech je naša ekonomika v akejkoľvek priaznivej kondícii, stále sme bytostne závislí na ekonomike Nemecka a ďalších krajín EU. Nech je objem peňazí, ktorý máme dať do eurovalu akokoľvek veľký, objem peňazí, ktoré od EU prijímame je stále niekoľko násobne väčší. To však nie je to najpodstatnejšie. Podstatné je, že predstava vlády Fica, vytrhnutého z kontextu EU je desivá a zaváňa ďalším Lukašenkom. To, že túžba po moci je pre Fica dôležitejšia, ako jeho pro-európska orientácia jasne ukázal svojim postojom k hlasovaniu o eurovale. Jeho vystúpenie na zjazde strany ruského premiéra, tiež o niečom vypovedá.

Som presvedčený, že napriek všetkým úspechom a šťastiu, ktoré nás v posledných rokoch postretlo, kultúrne, civilizované a slobodné Slovensko stojí a padá so západnou Európou a jej politickými štruktúrami. Na tento fakt by nemali zabúdať tí, ktorí sa dnes zahrávajú s myšlienkou projekt spoločnej Európy podraziť, bez toho aby predstavili zmysluplnú a konštruktívnu alternatívu.

Matúš Ritomský

Matúš Ritomský

Bloger 
  • Počet článkov:  21
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Viac mojich článkov nájdete na stránke: www.priestori.sk Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu